1. kapitola - Pomoc v pravej chvíli

24. února 2008 v 17:55 | Cassiopea |  Princezná mesačných elfov
No tak...prvá kapitola k Princeznej mesačných elfov je tu.Niesom s ňou moc spokojná, tak zase rada prijmem kritiku...:) dúfam,že sa bude páčiť, a píšte, či mám pokračovať:)

"Poď, Aerin, notak, bež rýchlejšie!" súri malý, sedemročný chlapček navlas rovnaké dieťa, len s tým rozdielom, že to je dievča.
"Ja už nemôžem ďalej bežať, niekam sa schovajme!" prosí dievčatko svojho brata a ten s pohoršením zastaví, chytí sestru za ruku a ťahá ju do bočnej chodbičky smerujúcej ktovie kam. "Schovaj sa sem a ani nedýchaj!" ukáže na nenápadné dvere z tmavého dvera. Rýchlo ich otvoria a vletia dnu. Zvonka sa počuť desivú ozvenu blížiacich sa krokov a súrodenci na seba bezmocne pozrú. "Kde ste vy malé zmije?? Viem že ste tu. Už mi neujdete a vybavím si to s vami, no vám sa to páčiť nebude!" dievčatko od strachu zavzlykalo a brat jej pohotovo zakryl ústa. Sám však skamenel od strachu, keď sa kľučka na dverách dala nehlučne do pohybu a dvere sa začali po centimetri otvárať.
"Veličenstvá...rýchlo sem!" ozvalo sa protiľahlého rohu miestnosti. Neznámy hlas ich nemusel dlho presviedčať a oni sa bleskurýchlo rozbehli za ním. Záhadná postava niečo zamrmlala a v stene sa objavil malý otvor, no dostatočne veľký na to, aby sa cezeň dostali dve deti. Do nosa im udrela krásna vôňa vareného jedla, zákuskov a všelijakých dobrôt. Dostali sa do hradnej kuchyne. Práve bol čas obeda, preto tu vládol čulý ruch - postavičky sa zvŕtali okolo piecok, krájali suroviny a hotové jedlá odnášali do jedálne. No tie postavičky neboli elfovia, boli to... "Škriatkovia?" sama pre seba si povedala princezná a zvedavo si ich s bratom obzerali. Nikdy si nemysleli že v hrade žijú aj iné tvory. Na návštevy síce prichádzali rôzne indivíduá, ale nastálo...a ešte pracovať v kuchyni?
"Ehm...tu nesmiete ostať dlho. Prevediem vás bezpečným východom." prehovoril ich záchranca. Obrátili naň zrak a dlho si ho premeriavali. Bolo vidno, že mu to nie je dvakrát príjemné, ale bol naučený, že elfom, a hlavne príslušníkom kráľovskej rodiny nesmie odporovať. Aerin si bola takmer istá, že je určite ešte dieťa. Vzrastom bol malý, útly a nepekný, mal obrovské netopierie uši, nie ako ona s bratom...ich elfské ušká boli malé a elegantne špicaté, no tie jeho vyzerali, ako keby za ne dlho visel, až sa mu natiahli do obludných rozmerov. Dve veľké, jantárovo-zlaté oči ich ustrašene pozorovali a čakali, čo sa stane. "Ach, ani nevieme, ako ti máme poďakovať, škriatok! " napäté ticho prelomila Aerin a hodila sa nič netušiacemu škriatkovi okolo krku. "zachránil si nás pred hlavným vedúcim služobníctva, Aldarienom. Sme ti nadosmrti vďační." dopovedala a obaja vystrúhali ukážkovo naučené pukrlíky (poklony, keby náhodou niekto nevedel:)).
"Toto je moja sestra, princezná Aerin a moje meno je Lothorien." preniesol chlapec, Aerinino dvojča (toto som si nedokázala odpustiť, pardón :))
"Je mi cťou, že vás osobne poznávam." riekol škriatok a celý sa klepal. Poklonil sa, ako najhlbšie dokázal a šiel sa predstaviť. "Volám sa...vlastne ani neviem ako sa volám. Nemám meno. Bolo mi cťou, vaše veličenstvá." povedal so sklopeným zrakom a zahanbene sa dal na odchod.
"Počkaj!"zakričal za ním Lothorien a škriatok zastavil. "Budem nesmierne šťastný, keď sa staneš naším priateľom." podával mu ruku a škriatok vyzeral, akoby mal každou chvíľou skolabovať. "Ja? Ja a...byť vaším priateľom to...to je nemožné ja..." vyjachtal zo seba a hodil sa im k nohám. Obaja ho ihneď postavili znova na nohy. Je im vyslovene nepríjemné, keď sa im niekto klania, no je to veľmi bežné. Lepšie povedané každodenné. "Neklaňaj sa mi, nemám to rád. A teraz nás, prosím vyveď tým východom, ale tak, aby nás nenašiel Aldarien." Aerin si pomyslela, že braček tieto slová preniesol s až príliš kráľovským tónom, no nechala si to pre seba. Škriatok nás nasmeroval k miniatúrnym dubovým dvierkam a horlivo prikyvoval: "Poznám toho Aldariena, naháňa mi strach! Strašne nás komanduje, ale on je vedúci elfského služobníctva, no nie nás. Takže tadeto prejdete a nemal by vás nikto vidieť. A radšej nikomu nehovorte, že ste tu boli." povedal a vtisol nám do rúk množstvo koláčikov a sladkostí. "Sme ti veľmi vďační, priateľu! Do skorého videnia!"povedali sme dvojhlasne a opatrne sme sa vydali tým smerom, ako nám poradil náš nový kamarát. "Ty sa inak nezdáš, vieš o tom?"zarýpnem do Lothoriena. "Čo sa ti nezdá, slušné chovanie?Aspoň jeden z nás by ho mal ovládať etiketu." namyslene odfrkol a opäť sa zatváril ako naozajstný šľachtic. Predstavte si, ako smiešne to muselo vyzerať, keď sa tak tváril sedemročný chlapec. Ešte hodnú chvíľu sme sa doťahovali, keď nás zrazu nejaká postava zdrapila za ruky a ťahala nás do salónika. "Kde ste boli?? Všetci v hrade vás hľadajú. Rodičia sú samozrejme naštvaní na mňa, lebo som vás mal strážiť! A to nehovorím o Aldarienovi...ten vás rovno zabije, keď vás uvidí. Otec je naňho už poriadne nabrúsený." dohovoril Rahndir, môj o 4 roky starší brat a korunný princ ríše mesačných elfov. Vyzerá úplne inak ako ja a Lothorien. Má polodlhé svetlé vlnité vlasy a dobrosrdečné modrošedé oči. Dobrosrdečné preto, lebo vždy keď sme ho my s bratom za niečo vytočili, (tak ako napríklad teraz), nedokázal sa na nás hnevať dlhšie ako päť minút, aj napriek tomu, že otec si ho za to dosť kruto podal. "Mimochodom, prišla návšteva." odvetil skleslo a začal nám energicky oprašovať špinu z nášho kráľovského a veľmi nepohodlného odevu.
"Preboha, kto??" prestrašene sme vyhŕkli. "Prateta Lostariel" nešťastne odvetil a snažil sa tíšiť hlasné prejavy nespokojnosti svojich malých súrodencov, pretože stáli len pár krokov od salónu a zvnútra sa ozýval hlasný zvonivý smiech pratety Lostariel. "Až po vás." odsekne s iróniou v hlase Rahndir a otvára mohutné, jemne vyrezávané dvere. Všetky pohľady v miestnosti zrazu patria nám. "Moja obľúbená neterka a synovček!" teatrálne sa rozplýva prateta a rozbehne sa k nám. "Rastiete do krásy, obidvaja!! Ach...vyzeráte tak nóbl, tak aristokraticky! Áno, presne tak! Len tí najčistokrvnejší mesační elfovia vyzerajú ako vy...vás si nikto nepomýli z nejakou chamraďou, to ani náhodou!" rozohnila sa prateta na svoju najobľúbenejšiu tému, ktorú rozoberala vždy, keď nás poctila svojou drahocennouprítomnosťou - náš výzor. Je pravda, že pred vekmi boli príslušníci kráľovského rodu jedine vysokí, štíhli, mali neskutočne čierne až tmavomodré vlasy a oči akejkoľvek tmavej farby. Presne takto sme v bratom vyzerali. A presne takto vyzerala aj prateta Lostariel, náš otec a vôbec väčšina príbuzných z jeho strany. Vyzeralo to tak, že aj naša najmladšia sestrička Amiriel, ktorá má iba rok, bude vyzerať presne takto. Ako keby na to záležalo...Radšej by som bola po mojej matke. Je to stelesnená krása - dlhé plavé vlasy ostro kontrastujú s vyslovene čiernymi studenými očami a krvavočervenými perami. Na ňu sa zase podal Rahndir a Orinthiya, ďalší člen nášho súrodeneckého klanu. Je iba o rok mladšia, neuveriteľne krásna a hrdá. Ona s Rahndirom sú matkinými miláčikmi, jednak kvôli ich vzhľadu ale hlavne kvôli ich správaniu. Hrdosť hraničiaca s pýchou z nich volala na míle a slušné správanie, podľa dokonalej etikety tiež. Proste úplný opak nás s Lothorienom.
"Obed je pripravený, vaše veličenstvá." informuje sluha Aldarien a prepaľuje nás pohľadom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 any any | Web | 24. února 2008 v 20:56 | Reagovat

jj moc rada

2 Danula Danula | E-mail | Web | 25. února 2008 v 17:55 | Reagovat

tak ne asi, ale určitě:) moc se mi líbí a popravdě jsem zvědavá jak to bude pokračovat

3 Elis Elis | Web | 29. února 2008 v 21:16 | Reagovat

Samozrejme ze mas pokracovat, je to super, nemam na tom co kritizovat...a inac mas krasny blog.

4 Prskavka Prskavka | Web | 17. března 2008 v 8:51 | Reagovat

je to super... doufám, že už brzy přidáš další kapitolu...!

5 Estel Erunámë Estel Erunámë | Web | 11. dubna 2008 v 19:52 | Reagovat

Jůů.. určitě v téhle povídce pokračuj.. apoň pro mě... :) plosím.. mě se to strašně líbí.. :) o temných elfech jsem toho ještě moc nečetla.. :) vlastně vůbec nic... a je to hodně zajímavý... jsem zvědavá, jaká tam bude nakonec zápletka..

6 Grencle Grencle | Web | 29. října 2008 v 19:01 | Reagovat

pane jo...tohle je teda fakt nádhera!!!! ještě nikdy jsem nečetla povídky s elfí tématikou ale asi začnu, těším se, až přidáš pokračování, tahle povídka je moc povedená, napsaná s takovou..lehkostí?! nevím, nedovedu to popsat..zkrátka, uchvátilo mě to..:-)))

7 Mmmm Mmmm | 19. prosince 2008 v 17:02 | Reagovat

Kdo dostane tento dopis,at dá pusu tomu koho má rád!!!!!!!Podívej se na tenhle

dopis,byl vyslán Tobě pro štěstí.Originál je uložen u ženy z Anglie a obletěl celý

svět devětkrát.Nyní bylo štěstí vysláno Tobě.Získáš štěstí do několika dnů po

obdržení tohoto dopisu, ale musíš ho poslat dál.Nejde o žádný vtípek, poštou Ti

přijde štěstí!!!!!!!!Pošli tento dopis lidem,o kterých si myslíš, že štěstí potřebují

a Ty jim ho přeješ.Neposílej žádné peníze, štěstí se nedá koupit.Odeslání tohoto

dopisu neodkládej,prtože musí Tvé ruce do 96 hodin opustit.voják falf prý po odeslání

20 kopií vyhrál 20 milionů dolarů.Paní Dosová poprosila sekretářku, aby jí udělala 20

kopií a za několik dní vyhrála 20 tisíc dolarů.Jana Dolanová dostala tento dopis a ve

20 kopiích ho udělala, ale zapomněla je poslat.Ztratila práci, ale když kopie

opožděně poslala, získala ještě lepší práci, než měla.Pavel Bura, který dopis vyhodil

za několik dní zemřel, přerušil řetězec a nevěřil v jeho moc.Proto prosím odešli

tento doppis ve 20 kopiích a uvidíš co se stane po 4 dnech.Tento řetězec pochází z

Venezuely a byl vyslán Tobě.Byl psán Linitem Doudem misionářem z Jižní Ameriky.Kopii

by měl dostat celý svět.Po několika dnech se dočkáš překvapení.Je to pravda.Když

nevěříš pověrám dávej pozor co se po 4 dnech stane. Radši to pošli já to taky poslala.

8 Crazy Crazy | Web | 2. srpna 2009 v 15:01 | Reagovat

Zatiaľ zaujímavé :) Len.....ten, čo ich zachránil fakt nemá meno?:D Chudák... Inak pokračuj určite! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.